Vitaj 2018! Budeš náš obľúbený

Prisahám, že to decko ešte aj chrápe rovnako ako jeho otec. Aha, nie. To ho len počujem až z obývačky.

Tak si to zhrňme. Ten nový rok. Prešiel nám týždeň. Aký to bol ale naplnený týždeň. Mám pocit, že to už je aspoň mesiac.
Stihli sme kúpiť letenky na svadobnú cestu. Ooooo šalala, my naozaj ideme na svadobnú cestu. Pôvodne sme chceli ísť všetci štyria, ale keď si predstavím Lenu ako 14hodín letí v batožinovom priestore so zvieratami, tak mi je jasné, že by nám to už v tomto živote nestihla odpustiť. V prvom rade preto, že by bola 14hodín bez nás, v druhom preto, lebo je presvedčená, že je človek. Čo už s ňou. Ide k babke s dedkom. My ideme na svadobnú cestu traja, ale až po lete. V septembri. Počuli sme že 11.septembra sú letenky do Ameriky lacné, ale neverte tomu, drahé sú jak šľak aj vtedy. Tento týždeň som robila do školy aj seminárku o teroristoch (ak by vám ten 11.september nedochádzal) a ak ma veľký brat sleduje a vidí čo som všetko vyhľadávala v googli, tak mi možno ani víza nedajú. Búcham si po papuli, už mi musia dať, keď máme tie letenky. Veď keby niečo, ukážem im seminárku ?

Ďalšia výzva na tento rok je presťahovať sa a urobiť nám domov. Alebo aspoň niečo, kde budeme mať zložené veci a konečne aj priklincované fotky na stenách. Z tohto týždňa sme sa výnimočne kvôli bývaniu hádali len dva dni. Čím je to bližšie, tým viac sme v strese a tým viac sa hádame. Jediné na čom sa zhodneme je, že sa chceme sťahovať už natrvalo a stade už len do domova dôchodcov. Sama tomu neverím. Ako nás poznám, ešte sa aspoň dvakrát presťahujeme, lebo budeme chcieť niečo vylepšiť. Mal by to byť dom, tak uvidíme. Kamarát hovorí, že: “…na konci ulice väčšinou bývajú tí idioti, ktorých nikto nemá rád.” Je to jasné, je nám súdený dom na konci ulice ?

Vyhrali sme lístky na lalabál. Šťastie to je preveliké. Túžila som tam ísť a ešte k tomu budeme sedieť vedľa blogerky roka 2017? To vážne? A termín sa nám presunul z polovice januára na polovicu februára? Viete čo to znamená? Viac času na hladovku predsa!! Prosím vás, neponúkajte mi zázračné prášky a tabletky, ja tomu naozaj neverím. Zdravo jesť a ubehať sa k smrti. To je môj zaručený recept. Velice vtipné sú tie výživové poradkyne všehodruhu, ktoré sú by mali ako prvé vyskúšať tie zázraky čo ponúkajú a idú mi tu radiť ako schudnúť. Ja vieeem, to tá štítna žľaza. Ale viete, môj otec stále hovorí: “V koncentráku,…”, ale radšej nič. Niekto sa ešte zduje a bude mi vypisovať, že ja to nechápem. Dobrý fór. Ja som tučná a Martin Žid. Nie úplne, z jednej osminy či ako. Ale hrdý je na to patrične.

Čaká už len jedna skúška, diplomovka, štátnice a úspešne dobojujem aj druhú vysokú školu. Nie, ešte stále nekončím. Moje študijné plány siahajú ešte aspoň do tridsiatky. No lebo nechcem, aby mi odumreli mozgové bunky. To preto! Viete, to hlavne kvôli materskej. Ale, že tá skúška tento týždeň? Tak to bol iný level. Dobre sme cez detektor kovov nemuseli prechádzať. Divná pančiteľka. Áno, aj ja nadávam na ľudí. Veľkých i malých. Na môjho malého človeka nenadávam. Toho mám rada samozrejme. Aspoň zatiaľ. Ale chcem na nich nadávať menej, tak aj to budem robiť v roku 2018.

Tak aj to bol tento týždeň a aj to bude tento rok a oveľa viac. Bude toho mega! A to som si myslela, že ten 2017 už máločo prekoná. Môj obľúbený rok minulý rok bol 2017 a tento rok je môj obľúbený rok 2018.

Veronika

#somzena

Učiť sa, učiť sa, učiť sa

Hurá! Moje predposledné skúškové (ale môžeme ho brať ako posledné skúškové, lebo ten ďalší semester je – čo sa predmetov týka len taký formálny, do počtu) je úspešne ukončené. Samej sa mi nechce veriť, že sa mi podarilo urobiť 6 skúšok, na ktoré som sa dokopy učila 6 hodín, nech nežerem 12. A to úplne bez srandy. Boli aj také, ktoré som ani nevedela, že budú. Došla som v dobrej viere na prednášku a bola z toho skúška. Chodila som na všetky prednášky, ak som nešla tak som musela mať naozaj dobrý dôvod. Ó áno, prednášky. To ticho v miestnosti, kde je 200 ľudí a každý sa s každým rozpráva pochopí len matka. Tých 200 ľudí je omnoho tichších ako jedno dieťa, ktorému idú zuby.

O čom som ale dnes chcela hovoriť je dôvod prečo som na tej škole. Nie ten, že aby som neosprostela na materskej. Lebo ten už poznáte, ale ten, že prečo práve marketing.

Začalo to na strednej, kedy som nevedela čo budem. Mimochodom, chcieť od tínedžera, aby sa rozhodol o tom, čo bude robiť celý zvyšok života je dobrá haluz. Môj otec ma videl ako obvodnú lekárku, ktorej nosia za vypísanie liekov na tlak kurence a tvaroh. Veď to je aká dobrá práca! No ja som vedela, že medicína to určite nebude, kde pôjdem. Viem, že keby som sa na tú medicínu dala, tak sa tam dostanem aj ju skončím. Viem to, lebo som taká. Keď si poviem, že toto musím urobiť, tak musím a bodka. A keby som aj spať nemala, tak urobím pre to všetko, ale šťastná by som nikdy nebola. Teraz, keď mám manžela lekára a aj celé jeho štúdium som s ním prežívala, som ešte vďačnejšia za svoje rozhodnutie a neoblomnosť. Bola by som hrozná lekárka. Moja miera empatie by zabila pacienta skôr ako choroba. Hoci Martin jej veľa tiež nepobral.

Rozhodla som sa ísť na prijímačky na Ekonomickú univerzitu a na SPU do Nitry. Na oboch som chcela študovať Medzinárodné obchodné vzťahy. Vôbec som netušila čo chcem a prečo to chcem (ako v podstate celý môj život) a tak som to totálne podcenila. Nevzali ma ani na jednu školu. Nevedela som čo budem robiť, ale vedela som, čo robiť nechcem – ostať doma. Všetko sa mi vtedy zrútilo a ja som aj napriek tomu chcela ísť vpred, hlavne nestagnovať. Tak som išla na rok na Technickú univerzitu. (Tam som stretla Martina, takže vďakabohu za ten rok.)
Potom som celý rok pracovala na tom, aby som sa dostala na môj vysnívaný odbor. Okrem toho som si dala prihlášku aj na Národné hospodárstvo, lebo sa mi tento odbor zdal byť taký najvšeobecnejší a tak som mala stále zadné vrátka, keby som sa rozhodla pre niečo iné. Prijímačky som urobila, na SPU dokonca na 92%, tam som chcela ísť najviac, ale vtedy som už poznala Martina. Aj jeho vzali na univerzitu na Slovensku a tiež aj v zahraničí. Rozhodli sme sa ostať obaja doma. Teda vlastne v Bratislave.

Doteraz neviem prečo, ale nakoniec som sa rozhodla pre moje zadné vrátka a nastúpila som na Národné hospodárstvo. Dobré rozhodnutie. Tento odbor mi dal strašne veľa. Naučila som sa mnohé veci z ekonómie, účtovníctva, daňovníctva, a iných, o ktorých som nevedela nič a čerpám z toho doteraz. Po bakalárovi som sa ale rozhodla nepokračovať v tomto smere, lebo som zároveň zistila (aj na základe mojej brigády vo veľkej korporácii), že sa radšej zabijem, akoby som mala sedieť celé dni na jednej stoličke. Vždy som prahla po informáciách všetkého druhu a preto som si vybrala žurnalistiku, Ekonomickú žurnalistiku, ktorá nadväzovala na môj predchádzajúci odbor svojou ekonomickou časťou. Ďalšie výborné rozhodnutie. Ekonomická časť mi dala opäť veľa užitočných informácií a žurnalistická? No tú som milovala! Okrem toho nás bolo v ročníku sedem kusov človeka Your browser does not support the audio element.